VZPOMÍNÁNÍ S ĽUBOMÍREM FELDEKEM – III

By | 30.8.2021
ZAKÁZANÁ RUSKÁ POEZIE
V roce 2010 vydali v nakladatelství Columbus Ľubomír Feldek a výtvarník Miroslav Cipár knihu Zlatá svadba (Zlatá svatba), která představuje průřez dílem, který za uplynulých padesát let společně vytvořili.
kniha_portret_W.jpg
Kniha obsahuje ukázky ze známých a úspěšných knih, které postupně vycházely od padesátých let. V popisku se uvádí, že tam je „Hra pre Tvoje modré oči, Zlatúšik, Kuchárska kniha pre deti, Kúzelník a kvetinárka, Botafogo, a mnohé ďalšie. A také se dozviete ako a za akých okolností tieto knihy vznikali“.
Je tam také kapitola o zakázané poezii.
Feldek píše:
„Bolo to v roku 1987. Vývoj u nás stagnoval – bábková moc v ČSSR sa paradoxne pokúšala osamostatniť od ZSSR až vo chvíli, keď to malo viesť nie k väčšej, ale k ešte menšej slobode. Dostal som vtedy nápad preložiť a vydať vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ antológiu z „perestrojkovej“ poézie – boli to nevídane ostré básne, ktoré mi pre ten zámer zozbieral z ruskej dennej tlače Milan Tokár. Úvod som nazval Preklad – príklad a knihe dala názov báseň Andreja Voznesenského Aktívne svedomie.
Andrej VOZNESENSKIJ
Aktívne svedomie
Aký to u nás zavial nový vzduch!
Konzervatívcom berú brzdy z rúk.
Ó, nech len príde – za to som i ja –
intenzifikácia svedomia!

Len aktuálna spisba spisbou je.
Prestaňme variť kávu zo sóje!
Nech múdri tupcov z kresiel vylomia
intenzifikáciou svedomia!

Aj z našich duší vyvetral sa dym –
len polosvedomie tam zvádzalo
poloboj s tým, čo pravdu zrádzalo.
Dnes celá krajina je svedomím.

Nie stopa saní, s vlkmi za sebou –
svedomie píše pásy na nebo.
Dostojevskij ho hlásal ako ja.
Vavilov, podlo štvaný, bez boja
nevzdal sa – sadil zrná svedomia.

Nesmie sa zastaviť už ohromná
intenzifikácia svedomia,
aj keby zahatať ju pohli sa
tí, čo len intenzívne koristia.

Zalezte s frázami už do diery,
vy falzifikátori ideí!
Nech vyreže sa každý včerajší
vred, ktorý ľuďom život mrzačí!
Čitateľ, moje svedomie, ty tiež
nestrácaj život vo frontách – a rež!

Človek je pre nás cieľ – nie prostriedok,
čo ťarcha všetkých grafov na ňom je.
Buď šťastné, ľudské srdce – výsledok
nesmie byť iný! To je svedomie.

Výtvarníci Miroslav Cipár a Igor Imro dali knihe podobu voľne vyberateľných listov – dúfali, že keď vyjde, bude sa vešať na ploty. Opak sa stal pravdou. Medzi čitateľov sa stihlo dostať len pár exemplárov, a potom, o druhej v noci, zazvonila pri dverách bytu vedúceho predajne a centrálneho skladu vydavateľstva Slovenský spisovateľ pána Dušana Bobríka Štátna bezpečnosť – vyzvali ho, aby si vzal kľúče a šiel im otvoriť predajňu a sklad. Odniesli si celý náklad. (Pán Bobrík však vo chvíli ich nepozornosti jeden balík kníh zachránil – zakopol ho pod pult.) Podobne ako Štátna bezpečnosť sa zachovala aj Slovenská televízia – reláciu, ktorú sme o knihe nakrútili v dubnickom klube mládeže, nepustila do vysielania. Dramaturg Milan Ježík si vyslúžil dištanc aj finančný trest.
Protestoval som proti tomu listom – nedostal som odpoveď. A márne som sa pokúšal vydolovať reláciu z archívu aj po nežnej revolúcii. Odolnosť televízie pokračovala, pravdaže, už v novodobom duchu: „Prosím vás, koho by ešte dnes zaujímala ruská poézia?“ A tak – hoci vtedajší mladí Dubničania majú už dnes deti vo veku, v ktorom boli oni sami, keď spolu so mnou a Marošom Kramárom účinkovali v tejto relácii – nevideli sa na televíznej obrazovke dodnes.
Nielen príbeh tej knihy, ale aj príbehy pána Bobríka či Milana Ježíka sú dnes dôkladne zabudnuté. Dejiny sú pre vyvolených.
A ako aj inak? Tisíce drobných príbehov slušných ľudí (podobne ako tisíce príbehov muklov z päťdesiatych rokov) sa do nich nepomestia: bolo ich priveľa. Nanajvýš sa v nejakom elaboráte o nich napíše, že za komunizmu tvorili pasívnu sivú zónu a chodili do prvomájových sprievodov…“
Oľga BERGGOĽCOVÁ
Celý deň na schôdzi sedela som –
klamala som, hlasovala som…
Smútok div že farbu nevzal vlasom,
od hanby div nezomrela som.

Blúdila so potom po chodníkoch –
sama sebou bola som len tu.
Pofajčila kde-tu s domovníkom,
do putiky zašla na vodku.

V tej putike dvaja invalidi
(dobýjali spolu Krasnyj Bor)
porovnávali si svoje krivdy –
to bol spravodlivý rozhovor!

Každý starý popol v srdci svojom
prehriebol a povedal, čo vie –
že museli ísť na prieskum bojom
trestanci cez polia mínové.

Pár ich prišlo naspäť s medailami –
väčšinou tam mĺkvi ostali,
vykúpili krvou z čerstvej rany
viny, čo sa nikdy nestali.

Pripitá, už ledva schopná vety,
zvolala som v hneve velikom:
„Zbridili sa mi tí naši svätí!
Milujem tých našich hriešnikov!”

Vladimír VYSOCKIJ
Nestál som nikdy o raj zajtrajší
a neveril som vo fatamorgánu…
Učiteľov mi zhltlo more lží
a vyvrhlo ich v lágroch Magadanu.

Zbytočne pri lumpoch som zvieral päsť
– veď líšil som sa od nich iba málo.
Veď zabolieť ma mala Budapešť
a pre Prahu mi srdce puknúť malo!

Ach, hlučné naše hry aj životy!
Boli sme chlapci, hlúpi, nedospelí.
Vraj čoskoro nás ktosi zhodnotí?
Hej! Kto si trúfne? Dať mu po papuli!

No nebezpečenstvo, čo po nás pátra,
sme zvetrili vždy skôr než udrel mráz,
a srdcia múdrosť – nehanebná fľandra –
nám zatvárala znútra na reťaz.

Hoci však prežili sme strach a úzkosť
a nestali sa obeťami sálv,
aj my sme deti strašných rokov Ruska –
ten krutý nečas do nás vodku lial.

Napsat komentář

Vaše e-mailová adresa nebude zveřejněna.